Vznik slnečnej-planetárnej sústavy (nová teória, skrátene)

Látka slnečnej sústavy je zložená z prvkov, ktoré (okrem vodíka a hélia) vznikli v supernovách. Po explózii supernovy, horúce zostatky chadnú, kondenzujú, postupne sa spájajú a cez prvotné "kvapky" sa gravitáciou utvárajú prvé telieska zložené poväčšine z "ťažkých prvkov". Zhluky látky dokumentuje obraz Krabej hmloviny po 1000 rokoch od explózie.

Krabia hmlovina - explózia bola spozorovaná v roku 1054

Utvorené telieska (s veľkosťou meteoritu až "malého" asteroidu) obiehajú vo výstredných eliptických dráhach centrum Galaxie. V medzihviezdnych mračnách ako inicializátory gravitáciou pripútavajú prach a plyn, iné menšie telieska a permanentne zvyšujú svoju hmotnosť. Jeden obeh Galaxie im trvá 100-500 miliónov rokov, a ich dráhy sa postupne sklápajú do roviny galaktického disku. Sú to tmavé nežiariace telesá vo vnútri obsahujúce ťažké prvky, so získanou mohutnou atmosférou prevažne z vodíka a hélia s niekoľkonásobnou hmotnosťou Jupitera.

Tmavá, chladná, nežiariaca hmota v rovine disku galaxie NGC 4594

Pripútavanie prachu a plynu spôsobuje ich plynulý rast. Po pripútaní iného telesa k obehu, sa pri prelete medzihviezdnymi mračnami dráha menšieho telesa zmenšuje (nie je to keplerovská elipsa - pozri obr. nižšie) a teleso-satelit po dráhe podobnej špirále sa blíži niekoľko miliónov rokov k väčšiemu. Nastane okamih, keď väčšie teleso slapovými silami roztrhá menšie a zbytky sa postupne zrútia doň. Vtedy jeho hmotnosť narastie "skokom". Spravidla po niektorom skokovom prírastku hmotnosti nadobudne väčšie teleso "kritickú" hmotnosť, tlak a teplotu, a v jeho vnútri-centre sa spustí termonukleérna syntéza. Teleso zažiari a stane sa hviezdou. Vtedy tlakom žiarenia odstráni zo svojho okolia prach a plyn, a telesá na jej obežnej dráhe začnú klasický keplerovský obeh v elipsách. Vznikne planetárna sústava.

Vzájomné približovanie telies v prostredí plynu a prachu

Uvedený "proces" absolvovalo aj naše pôvodné Slnko, keď pripútalo ďalšie teleso Proto-Planétu, "matku všetkých planét". Proto-Planéta bola štandardným telesom ako Proto-Slnko, iba mladšia a menšia. (Ak by ju Proto-Slnko nepripútalo, čakal by ju rovnako "hviezdny" osud.) Proto-Slnko už absolvovalo takýto "proces" v minulosti viac krát, ale stále bolo tmavé, pretože nemalo dostatočnú hmotnosť potrebnú na premenu na hviezdu. Preto stále mohlo priberať hmotu a pripútavať iné telesá. (Rast Proto-Slnka mohol trvať až miliardu rokov, počas niekoľkých obehov centra Galaxie.)
Proto-Planéta počas obehu ProtoSlnka získala vysokú rotáciu (pozri podrobne z menu), od plynu a prachu dopadajúceho na jej čelnú stranu a súčasne strácala svoj mohutný plynný obal. Obrazne vyjadrené bola ako obrovská kométa. (Takýto jav pozorujeme pri hviezde R-monocerotis.)

Po roztrhaní Proto-Planéty z jej fragmentov vznikol planetárny systém, ale planéty ešte stále pozvoľna klesali vo svojich dráhach. Po dopadnutí (horúcich) zostatkov trhania do Proto-Slnka, nadobudlo Proto-Slnko "kritickú" hmotnosť, spustilo termonukleárny reaktor, zažiarilo ako hviezda - vzniklo Slnko. Slnko už nebolo schopné pripútavať ďalšiu látku a "vyčistilo" svoje okolie tlakom žiarenia od prachu a plynu. Planetárny systém sa stabilizoval a planéty začali keplerovský obeh v elipsách.

Vznikla naša slnečná, planetárna sústava.
Pozn.: Celý proces približovania, trhania a vzniku sústavy môžete demonštrovať programom (stiahnuť z úvodnej stránky). Tu uvedené obrazy sú produktom programu.

Simulácia (alternatíva, modelovanie 5 telies). Utvorenie mesiaca (biela a červená dráha)
V najmenšej dráhe vidieť vplyv brzdenia (pred zažiarením Slnka)