Rekonštrukcia tvorby joviánskych planét

Obr. 6 - Teoretická zostava planét po delení Proto-Planéty v intenciach zákonov zotrvačnosti.
Z telesa na dráhe pod Jupiterom ( "Urán-2" - Proto-Zem) vznikli terrestrické planéty

Obr. 7 - Súčasná konfigurácia planét (v dvoch skupinách končiacich pásom asteroidov).

Dráhy Jupitera a Saturna boli blízke dráhe pôvodného telesa. Jupiter získal dráhu blízku kruhovej, s excentricitou menšou ako mala PP. Telesá počnúc Jupiterom až po vonkajší okraj sústavy zachovali svoje polohy v dráhe až do súčasnosti.
Dočasné telesá na dráhach "pod Jupiterom" mali perihélim "na opačnej strane dráhy" ako joviánske planéty a boli pracovne pomenované Urán-2, Neptún-2, Pluto-2. Asteroidy-2 mali tendenciu utvoriť prstenec budúceho Slnka (obr. 6) V numerickom počítačovom modelovaní boli štartovacie polohy jednotlivých planét definované podľa obrazu 8 a výsledné dráhy sú na obraze 9.

Obr. 9 - Výsledok počítačovej simulácie po zadaní štartovacích polôh telies podľa obr 5. Na obraze je vidieť "obrátenie perihélia" vnútorných telies.

Rekonštrukcia tvorby teresterických planét

Po roztrhaní PP dočasný prstenec Proto-Slnka (asteroidy-2) zanikol skôr ako sa sformoval, v dopadajúcom prachu a plyne. Relatívne malé "Pluto-2" po intenzívnom brzdení bolo roztrhané a zaniklo v Proto-Slnku po prvom-druhom obehu, približne vo vzdialenosti dnešného Merkúra až Venuše, keď nadobudlo rýchlosť okolo 30-40 km/sek. Podobne, o niekoľko obehov neskôr zanikol Neptún-2, hoci menšie telesá viac odolávali deštrukčným silám (slapovým a od trenia).

Urán-2 v dočasne použitej symbolike možno pomenovať Proto-Zem. Jej jadro z ťažkých prvkov obsahovalo časť "tmavej hmoty" jadra Proto-Planéty odpovedajúcu 3-4 násobku hmotnosti Zeme (podobne ako súčasný Urán). Proto-Zem sa v čase roztrhnutia nachádzala vo vzdialenosti 2-3 AU od PS a od Jupitera mala odstup okolo 5-7 AU. Roztrhnutie Proto-Zeme prebehlo podobne ako delenie Proto-planéty (obr. 10) - na "opačnej strane" tvoriacej sa sústavy. Utvorili sa 2 dominantné telesá Venuša a Zem, a po ich symetrickom "okraji" Merkúr a Mars. Planétky Pallas, Ceres a Vesta a tisícky ďalších doplnili dráhy "nad" Marsom, a vytvorili pás asteroidov. Ich symetrické dvojníčky "pod" Merkúrom: Pallas-2, Ceres-2, Vesta-2 a asteroidy-2, ktoré mohli znova utvoriť prstenec Slnka, zanikli v prachu a plyne.

Proto-Zem sa delila v nižšej dráhe ako Proto-Planéta, rozptyl telies bol primerane menší, ako v prípade joviánskych planét. Planéty zachytili menšie telesá, ktoré sa stali ich mesiace. Medzi teresterickými planétami je však podstatne menej priestoru na udržanie systému mesiacov, ako medzi joviánskymi planétami. Preto vnútorný Merkúr a rovnako Venuša svoje prípadné mesiace z pôvodných eliptických dráh časom stratili. Relatívne veľký Mesiac získala Zem. Mars zachytil 2 malé mesiace hmotnostne na úrovni asteroidov, vďaka značnej vzdialenosti od Zeme i Jupitera. V páse asteroidov, si niektoré z ich obrovského množstva dodnes uchovali vzájomný obeh podobne ako Pluto a Cháron. (Ida a Dactyl, ako jeden prípad z viacerých).

Obr. 10 - Vznik teresterických planét po rozdelení Proto-Zeme

Planéty úmerne k veľkosti pripútali plyn z pôvodnej atmosféry Proto-Zeme, kde stále prevažoval vodík a hélium. V tejto zmesi plynu však bol aj "dvojitý obsah" splodín z dvojnásobného trhania: CO₂, CO, kysličníky síry, zlúčeniny uhlíka, vodíka a vodná para, ktorá neskôr kondenzovala. Dnes detegujeme po nej stopy už v podstate na všetkých telesách sústavy. V "stiesnenom" prostredí, horúcom prachu, boli najľahšie plyny (H a He) rozmetané, a dominantnou atmosférou všetkých teresterických planét sa stal CO₂. Venuša a Mars ho dosiaľ obsahujú v pomere 96%. Merkúr stratil všetku svoju atmosféru, keď v najnižšej dráhe bol vystavený najvyššej teplote. Zem svoj CO₂ spotrebovala v dobe, keď vznikli rastliny, ktoré ho v celom objeme využili na fotosyntézu.

Spustenie termonukleárnej syntézy Slnka

Doterajšie chladenie PS dopadajúcou látkou z medzihviezdneho mraku (H a He), bolo pohltením horúcich zostatkov hmoty po roztrhaní Proto-Planéty a Proto-Zeme zmenené v 2 etapách na prudký ohrev. Jadro Proto-Planéty mohlo mať teplotu okolo 20 000 až 30 000° K. (V pomere k hmotnosti a tlaku asi 100-300 krát menšiu ako PS). Teplotný šok po páde horúcej hmoty spôsobil, že v priebehu krátkej doby (2-4 roky), spustilo svoj termonukleárny reaktor.

Spustenie termonukleárnej syntézy znamenalo prerod Proto-Slnka na hviezdu. Slnko bezprostredne po svojom vzniku začalo vplyvom žiarenia "tlačiť" dopadajúci plyn a prach na okraj svojej sústavy. Planéty v "čistom" prostredí, ktoré nekladie pohybu odpor, začali obiehať Slnko po keplerovských dráhach.

Telesá utvorili planetárny systém ktorý sa až na malé výnimky udržal dodnes (obr. 7).